Vždy, keď sa na chvíľu zastavím a dovolím si premýšľať, uvedomím si, aký chaotický je svet, v ktorom žijeme.
Je nedeľa večer.
Víkend sa ešte neskončil, no mnohí z nás už pociťujú zvláštny nepokoj.
Nie preto, že by sa stalo niečo zlé.
Ale preto, že zajtra je pondelok.
Ráno vstaneme do práce. Po práci sa ponáhľame do obchodu. Vyzdvihnúť deti. Navariť. Vybaviť všetko, čo sme nestihli. Odpovedať na správy, telefonáty a upozornenia, ktoré už ani poriadne nevnímame.
Jeden deň sa skončí a ďalší sa začne.
A kým si večer ľahneme do postele, v hlave nám stále beží zoznam vecí.
Na čo som zabudol.
Čo som nestihol.
Čo všetko musím urobiť zajtra.
Myslím, že sa v tom mnohí spoznávame.
Každý máme svoj vlastný kolobeh. Svoju rutinu. Svoje povinnosti.
Napokon, presne takto nás to učili.
Najprv povinnosti. Život až potom.
Lenže čoraz častejšie sa nedokážem zbaviť jednej myšlienky.
Takto by sa predsa život nemal cítiť.
Ak je zmyslom našej existencie iba pracovať, platiť účty a sledovať, ako nám život uniká niekde medzi povinnosťami, potom mi v tom niečo chýba.
A predsa je na tom všetkom jedna nepríjemná pravda.
Zvykli sme si.
Zo života, na ktorý sa neustále sťažujeme, sme si vytvorili vlastnú komfortnú zónu.
Koľkokrát sa ti stalo, že si mal konečne voľný deň, žiadne povinnosti, nikto od teba nič nechcel — a ty si zrazu nevedel, čo so sebou?
Akoby sme bez stresu nedokázali existovať.
Akoby pokoj znamenal, že nám niečo uniká.
Ale čo ak to tak vôbec nemusí byť?
Čo ak život môže vyzerať úplne inak?
Môže byť plný nových skúseností. Výziev. Nečakaných rozhodnutí. Okamihov, počas ktorých skutočne cítime, že žijeme.
Spomínam si na Forresta Gumpa a jeho slávne prirovnanie života k bonboniére.
Nikdy nevieš, čo ochutnáš.
A možno práve na to sme niekde po ceste zabudli.
Prestali sme byť zvedaví.
Usadili sme sa.
V rutinách. V očakávaniach. V predstavách o tom, ako by mal vyzerať správny život.
Postupne sme prijali život, ktorý možno ani nie je náš.
A možno je tento text odkazom predovšetkým mne samému.
Pretože aj ja žijem v rovnakom kolobehu.
Aj ja mám svoje povinnosti, starosti a nekonečné zoznamy vecí, ktoré treba urobiť.
Aj ja niekedy zabúdam, že život sa neodohráva až po tom, keď bude všetko hotové.
Možno je načase niečo zmeniť.
Spomaliť.
Vystúpiť zo zabehnutého kolobehu.
A byť aspoň trochu ako Forrest.
Nebudem ti hovoriť, ako máš žiť. Nebudem ti dávať ďalší návod na šťastie ani sľubovať, že stačí zmeniť niekoľko návykov a všetko bude dokonalé.
Chcem ti zanechať iba jednu myšlienku.
Možno je načase prestať sa báť žiť inak.
Pretože máme iba jeden život.
A nie je ani zďaleka taký dlhý, ako si radi nahovárame.
Nikto z nás nevie, kedy príde posledný deň.
Všetci sa za niečím naháňame.
Za peniazmi. Postavením. Uznaním. Mocou. Vecami, ktoré možno ani nepotrebujeme.
Ale čo keby sme sa konečne začali naháňať za niečím iným?
Za vlastným životom.
Martin Arden
