Žijeme vo svete, v ktorom sa ľudia často navzájom hodnotia podľa toho, čo v živote dosiahli.
Kto má krajší dom, lepšie platenú prácu, väčšie bankové konto. Kto sa dostal ďalej, kto vlastní viac a kto si môže dovoliť život, o ktorom iní iba snívajú.
Lenže meradlo úspechu je zvláštna vec.
To, čo pre jedného človeka predstavuje celoživotný sen, môže byť pre iného len bezvýznamným pozlátkom.
Človeku, ktorý zápasí s vážnou chorobou, pravdepodobne veľmi nezáleží na tom, či má na sebe značkovú košeľu, najnovší mobil alebo drahé hodinky. V tej chvíli môže mať všetko, po čom kedysi túžil, a predsa mu bude chýbať niečo oveľa dôležitejšie.
Zdravie.
A možno práve v takých chvíľach začíname chápať, aké zvláštne hodnoty sme si počas života vytvorili.
Dovoľte mi teraz trochu cynizmu.
Spoločenský návod na úspešný život by totiž mohol vyzerať nejako takto:
1. Choď do školy. Najlepšie na tú najprestížnejšiu.
Vzdelávaj sa, zbieraj tituly a pripravuj sa na život, ktorý sa má raz začať. Veď čím lepšiu školu vyštuduješ, tým väčšie možnosti sa ti otvoria.
2. Nájdi si dobre platenú prácu a začni budovať majetok.
Kúp si byt, neskôr väčší byt, potom dom. Nezabudni na dobré auto, ideálne také, pri ktorom bude okolie vedieť, že sa ti darí.
Pracuj, zarábaj, buduj svoje malé impérium.
3. Odíď v päťdesiatke do dôchodku a konečne si užívaj život.
Teraz už máš predsa všetko. Peniaze, majetok, zabezpečenie. Môžeš sa konečne venovať tomu, na čo si predtým nemal čas.
A potom?
Jedného dňa príde koniec.
Všetko, čo si celý život tak poctivo zhromažďoval, zostane tu. Do hrobu si nevezmeš ani dom, ani auto, ani stav bankového účtu.
Toľko môj cynický pohľad na životný plán, ktorý býva považovaný za cestu k úspechu.
Samozrejme, svet nie je čiernobiely.
Nie je nič zlé na vzdelaní, dobrej práci ani na budovaní majetku. Peniaze nám dokážu život výrazne uľahčiť. Poskytujú bezpečie, možnosti a určitú mieru slobody.
A nie každý, kto túži po bohatstve, musí byť nešťastný.
Len si niekedy kladiem otázku, či sme si nezamenili prostriedky na dobrý život za samotný zmysel života.
Keď sa nad tým zamyslím, aj ja som prešiel obdobím, keď som chcel mať takmer všetko.
Túžil som po lepších veciach, väčších možnostiach a po splnení vlastných materiálnych snov.
Kúpil som si nový mobil. O rok som chcel lepší.
Kúpil som si nové auto. O dva roky už nebolo najmodernejšie.
Bol som na luxusnej dovolenke. Lenže niekde na svete predsa existujú ešte krajšie miesta a luxusnejšie hotely.
A tak som sa aj ja dostával do zvláštneho kruhu.
Po niečom túžiť. Pracovať na tom. Nakoniec to získať.
Na chvíľu príde radosť. Pocit úspechu. Možno aj hrdosť na seba samého. Lenže časom si človek na novú skutočnosť zvykne.
To, čo bolo ešte včera snom, sa dnes stáva samozrejmosťou. A na obzore sa objaví ďalšia túžba.
Čo ak je však časť toho, čo nazývame luxusom, iba náplasťou na niečo, čo nám chýba vo vnútri?
Čo ak si niekedy kupujeme veci nie preto, že ich skutočne potrebujeme, ale preto, že nám pomáhajú vytvárať predstavu o človeku, ktorým by sme chceli byť?
Možno sa za drahým autom neskrýva len túžba po aute. A možno sa za veľkým domom neskrýva len túžba po bývaní.
Možno za niektorými našimi ambíciami stojí obyčajná potreba cítiť sa konečne dostatočne dobrí.
Nechcem tým tvrdiť, že každý úspešný alebo bohatý človek niečím vo svojom živote trpí. To by bolo príliš jednoduché vysvetlenie.
Ale zaujíma ma jedna vec.
Čo by sa stalo, keby peniaze, majetok a spoločenské postavenie prestali byť meradlom ľudskej hodnoty?
Koľko ľudí by bolo stále spokojných so svojím životom? A koľkí by zrazu nevedeli, kým vlastne sú?
Pri tejto otázke sa nevyhnutne dostávam k ďalšej.
Čo je vlastne šťastie?
Je to pocit, ktorý prichádza po dosiahnutí cieľa? Je to spokojnosť s tým, čo máme? Alebo je to niečo, čo sa ani nedá presne pomenovať?
Neviem.
A možno ani neexistuje jedna odpoveď, ktorá by platila pre každého.
Niekto nachádza šťastie v rodine. Iný v práci, tvorbe, cestovaní alebo v obyčajnom pokojnom ráne.
Možno však robíme chybu vtedy, keď svoju spokojnosť neustále odkladáme na budúcnosť.
Keď si hovoríme, že budeme šťastní, až keď si kúpime vlastný dom. Až keď zarobíme určitú sumu. Až keď budeme vyzerať lepšie, dosiahneme vyššie postavenie alebo konečne získame všetko, po čom túžime.
Lenže čo ak ten okamih nikdy nepríde?
Čo ak sa naše predstavy o dostatku budú neustále posúvať?
Možno som v tejto chvíli aj ja trochu pokrytcom.
Stále mám svoje sny. Stále túžim niečo vytvoriť, dosiahnuť a posunúť sa ďalej. Aj tieto riadky píšem preto, že chcem, aby moje myšlienky raz niekoho oslovili.
A možno je to len ďalšia forma túžby po niečom, čo ešte nemám.
Nechcem sa tváriť, že som sa nad všetky tieto ľudské potreby povzniesol.
Nepovzniesol.
Len som si začal uvedomovať, že medzi túžbou niečo dosiahnuť a potrebou neustále si niečo dokazovať existuje rozdiel.
A tak sa vraciam k otázke, ktorá ma sprevádza celou touto úvahou.
Kedy toho vlastne bude dosť?
Možno nikdy.
Človek je zvláštny tvor. Dokáže mať takmer všetko, po čom kedysi túžil, a napriek tomu stále nachádzať dôvody, prečo mu niečo chýba.
Predstav si, že sa zajtra ráno zobudíš a máš všetko.
Veľký dom. Skvelú prácu. Dostatočne veľké bankové konto. Možnosť cestovať, kamkoľvek chceš.
Všetky tvoje dnešné materiálne sny sa splnili.
Stačilo by ti to? Už by si nikdy po ničom ďalšom netúžil?
Alebo by sa po čase objavili nové predstavy, nové ciele a nové veci, bez ktorých si dnes ešte dokážeš predstaviť život, ale zajtra ich už budeš považovať za nevyhnutné?
Možno by sa celý ten kolobeh začal odznova.
A možno práve tu vzniká najväčší paradox našich túžob.
Celý život sa snažíme dosiahnuť stav, v ktorom už budeme mať dosť, no zároveň si tento stav neustále odsúvame ďalej.
Neviem, či je vôbec možné prestať túžiť. A úprimne, ani neviem, či by som to chcel.
Túžby nás predsa dokážu posúvať, motivovať a dávať našim dňom určitý smer.
Ale možno nemusíme splniť každú z nich.
Možno nemusíme vlastniť všetko, čo obdivujeme. A možno nemusíme každý ďalší rok života premeniť na súťaž s tým predchádzajúcim.
Niekedy je dobré vystúpiť aspoň na chvíľu z toho nekonečného kolobehu a pozrieť sa na vlastný život bez porovnávania.
Nie na to, čo nám ešte chýba.
Ale na to, čo už máme.
Na ľudí, ktorí sú s nami. Na obyčajné dni. Na možnosti, ktoré sme kedysi nemali a dnes ich považujeme za samozrejmosť.
A potom si možno uvedomíme, že spokojnosť nemusí znamenať koniec našich snov.
Že sa môžeme aj naďalej usilovať o lepší život bez toho, aby sme ten súčasný považovali za nedostatočný.
Pretože otázka možno neznie, kedy budeme mať úplne všetko.
Možno by sme sa mali pýtať, či vôbec dokážeme rozpoznať okamih, keď už máme dosť.
A občas si dovoliť povedať:
Toto je dosť.
Nie navždy.
Nie preto, že už od života nič nechceme.
Ale preto, že práve teraz nám nič nemusí chýbať k tomu, aby sme mohli žiť.
